Každý rok sa to udeje. V niekoľko sto mladých hlavách sa zdvihne vlna nadšenia a prihlásia sa na štúdium architektúry.
Aj keď máme teraz leto a do ďalšej vlny je ešte mesiac – dva času, mám chuť to napísať. Ako sa to stalo mne a čo sa Vám môže prihodiť ak sa náhodou chystáte vystaviť svoje telo a svoju myseľ prijímacím skúškam na štúdium architektúry (nehovoriac o tom, čo sa udeje potom).
Nie je všetko tak ako sa povráva. Sú ľudia a ľudia. Netreba veriť všetkému, čo sa popíše na fórach a takisto treba brať s rezervou tento článok – každý to vníma inak. Každý inak podlieha stresu, každý je zvyknutý pracovať iným tempom. No….na svoje zvyky je asi dobre pri prijímačkách zabudnúť…
Moja osoba sa nikdy nevyznačovala bohvieakou pracovitosťou. Čo bolo treba sa nejako urobilo, no iba málo sa stihlo popri neustálom frflaní a filozofovaní, na čo mi to všetko v živote bude. Tu prišlo prijímacie konanie a z neho vyšiel novy človek. Tri dni, ktoré mi snáď vstúpili až do DNA, na ktoré budem do konca života pamätať (aj keď odvtedy už som siahal aj hlbšie na dno svojich síl).
Prvý deň bol najlepší, lebo sme ešte nevedeli čo nás čaká a teda nás sužovala iba nadmiera vzrušenia. A… ročné obdobie. Bola zima a preto bolo rozumné obuť kvalitné topánky aby nohy celý deň netrpeli v mokrom prostredí. Taktiež by bolo asi rozumné zobrať si toho o niečo viac ako len ceruzku, pero a nejaké farebné papiere. Hovorím Vám, poučte sa zo mňa. No aj napriek všetkému som prvý deň prijímačiek prežil – asi vo mne profesori našli dosial netušený potenciál.
Na druhý deň už bolo o niečo rozumnejšie dať aj sáčky na nohy, keďže ten predchádzajúci deň sa topánky neosvedčili ako účinná zbraň proti preslávenej bratislavskej čľapkanici. Cítil som sa ako idiot a v mysli som si opakoval aby tak ako môj potenciál, niekto nezacítil aj moje nohy.
No aj so sáčkami na nohách – akoby na dobrodružstve v horách – s ľahkosťou som kráčal po námestí a zahrieval sa vedomím, že je nás už iba polovica. Aj tento deň sme pracovali až do 17-tej, no nové sily sme čerpali z prázdnych lavíc, ktoré predtým okupovala naša konkurencia. Večer som padol do perín ako malé dieťa a až do zaspania som si namiesto rátania ovečiek opakoval – už iba jeden deň. Nestihol som to však povedať ani 2-krát. Opäť bolo ráno.
Posledný deň v sebe pozbieral všetku nervozitu predchádzajúcich dní a pridal každému ešte porciu navyše. Pri dokončovaní posledného z celkom 5-tich zadaní sa mi tak triasli ruky, že som sa niekoľko krát porezal orezávačom a rany si nechtiac zacelil sekundovým lepidlom. No keďže sa mi nepodarilo prsty prilepiť k výslednému modelu, mohol som ho úspešne odovzdať a podrobiť sa poslednej skúške – pohovoru. K tomu nemôžem veľa povedať. Doteraz sa tak hanbím za svoje odpovede, že si ich pre istotu ani nevybavujem v mysli.
Ale som tu. Som na škole. Zvládol som to a teraz si to užívam alebo nadávam, podľa toho aký je mesiac- všetko ma dve strany. No doteraz sa domnievam, že moje telo malo dosť síl na prežitie iba vďaka neuveriteľnej túžbe konečne niečo dokázať a nechať už za sebou minulosť a preto Vám všetkým radím, ak po tom dostatočne netužíte, ani sa do toho nepúšťajte.
V ďalšej časti napíšem o tých, ktorí prijímačky zvládli – o 10 černoškoch (Agatha Christie – Desať malých černoškov – prečítajte si skvelú knihu), a o tom, koľkí padli a ako.